Prechod cez tundru nás zafúkol ku najaktívnejšej vulkanickej zóne polostrova obkolesenej deviatimi z najvyšších vulkánov na Kamčatke. Zaručený raj pre milovníkov sopiek!

Najskôr sme sa vydali na niekoľko-hodinový okruh okolo týchto friendly sopiek. Každú s úsmevom pozdravíme, ukoristíme záber do foťáka a uspokojení prehliadkou okolia sa radšej ochotne poberáme ďalej, aby sa nám náhodou, navonok síce pokojné, ale v duši predsa len možno aktívne sopky, nepochválili svojou elegantnou erupciou.

Cicavce, veveričky, líšky aj živé vtáctvo... Oblasť tundry v sebe skrýva skutočnú divočinu, ktorú sme si vychutnávali pred výstupom... Kam? Na atraktívnu sopku Bezymianny! Už z diaľky sme sa tešili na nový zážitok. Výstup sprvu po bizardných skalách, potom po príkrom šmykľavom svahu... Nebezpečenstvo pošmyknutia na každom kroku, čo sa samozrejme stupňovalo vyššie a vyššie, kde sa pridal aj chladivý klzký sneh. No, nech sa už podmienky akokoľvek vyhrážajú, túto sopku ochutnáme! Veď to aj stálo zato! Že Julo? Na zasneženom vrchole nás neminul pohľad na novú kupolu vyformovanú v jej kráteri a čarovný svet vymodelovaný naokolo. Je dosť možné, že všetky neďaleko stojace sopky sa vtedy museli náramne čudovať, že prečo si ich tam tak dlho obzeráme. Nám to však bolo jasné! Pred zostupom sme sa ešte stihli objednať na návštevu u vedľajšieho vulkánu a potom už šmykóóóm dole... Ale vážne!

Na ten cool zážitok nezabudnem! "Idéééééš!" kričala som Julovi pred sebou, keď sme obaja pálili na sáčkoch po zadku úchvatnou rýchlosťou dolu zasneženým svahom, šmýkajúc sa, zatiaľ čo nám sneh husto, husto prskal do očí a do ksichtiacej sa, rehotajúcej tváre. To, že sme potom ten sneh cítili aj v útrobách svojich nohavíc a tam, kde absolútne nemal čo hľadať, už ani nespomínam... :)