"Vŕŕŕŕŕŕŕ, vŕŕŕ, " terigali sme sa na nejakom starom primitívnom dopravnom prostriedku (nepýtajte sa ma na akom) kamčatskou krajinou, prebrodili rieku a zase sa hnali po dlhých kamčatských lúkach. Ktorým smerom? Rovno za sobmi! Áno, na druhý deň sa nám naskytla jedinečná príležitosť zažiť typický deň starých Koriakov. Pozvali nás na lov sobov!! Juchúúú!

Keď v tejto úchvatnej prírode stretnete soba, nie je to nič výnimočné. Ale kedy sa nám podarí natrafiť na stádo? Po dvoch hodinkách škripotajúcej cesty nastáva neobyčajný moment! Narážame na stádo sobov!!! Vidno, že toto stretnutie je v živote Koriakov zvláštnym okamihom. Chlapi sa ženú von, my za nimi a už čoskoro Koriaci uplatňujú svoje domorodé umenie. Zasviští vo vzduchu a vzduch preťalo hodené laso. Veru, lovenie lasom na pastvine ovládajú Koriaci dokonale (na rozdiel odo nás :)), veď technika ich predkov je veľmi účinná. Naháňajú vyplašené stádo znepokojených sobov, ktoré sa rozzutekali raz jedným, raz druhým smerom. Chlapi to majú vymyslené! Všimnú si zvieratá, ktoré by mohli chytiť, obvykle tie najmenšie, ktoré potom oddelia. Tri zarežú, aby mali pastieri čo jedávať. Tento naturálny zisk je pre nich jediným prostriedkom obživy a ošatenia na zimu. Oni totiž okrem tých pár hŕstiek čaju a zbraní pred medveďom alebo vlkom nič nevlastnia.

A čo my? My sme sa pre istotu všetkému len prizerali a nerušili Koriakov v dôležitej úlohe. Ale tá otravná zima a primrznuté uši... Už to vyzeralo, že aj my nabudíme krv do tela a rozbehneme sa za stádom, ale... Robiť takú neplechu? Taký cirkus sme zase až vzbudiť nechceli. A vôbec, naše city by nám to nedovolili.

Ach, chudák sob... Toho nám prišlo obzvlášť ľúto. Skákal, hneval sa, trhal a oháňal sa kopýtkami rozhodnutý nedať sa. Bohužiaľ, proti prevahe Koriakov nemal šancu. Tí ho silne chytili za parohy a tým ho mali v hrsti. No, dobre, videli sme, zažili sme a teraz ho ideme zjesť!! (A nezabudnite túto chuťovku vyskúšať aj vy, pán Novotný! :) Dobrú chuť!