Prechádzajúc cez rozmanitosť tohto vulkanického systému si tak isto vyslúžilo naše dosvedčenie vo veľkoleposť
najväčšieho aktívneho vulkánu v celej Eurázii! Klyuchevskaya! Ako ináč, vábiaca sopka s 4750m na nás ešte stále
poctivo čakala...
Po dlhom putovaní, po toľkých dňoch sme konečne dosiahli svoj vytúúúžený cieľ s veľkým C! Áno, spomínanú sopku
Klyuchevskaya! Nič, ale vôbec nič, nám vtedy nemohlo zabrániť (ani nedostatok O2), aby sme celým svojím JA nemohli
vnímať neprekonateľný pocit z radosti. Na vrchole si víťazoslávne podávame ruky, extrémne nadšení, plní entuziazmu
a elánu hrdo stojíme na najvyššej sopke Eurázie!!!
Vodopády, gejzíry, divočina, pestré lesy... Spomínam si na prekrásne kamčatské miesta rozhliadajúc sa do diaľky z
vrchola Klyuchevskayi. Veruže, v celej biosfére, kam patríme, máme čo obdivovať a mali by sme sa ju naučiť
rešpektovať. 4 miliardy rokov evolúcie a vrátili sme sa do primitívneho štádia. Kamčatka nám otvorila dvere, za
ktorými sme uzreli prvé stopy života, vrátili sa do čias, keď všetko malo jedinú formu. Odtiaľ sa postupne život
na svojej dlhej ceste stával zložitejším, rozmanitejším a vyvíjal sa až k mnohorakosti tvarov a foriem v rôznych
podobách... A našťastie existujú kúty ako Kamčatský polostrov, kde príroda bez obmedenia a slobodne existuje podľa
svojich zákonitostí!
Tak, taký bol ten jeden z najodľahlejších kútov planéty! Vedeli ste? (Hmm, a to sme ešte do nášho nadrealistického
sna nevložili veľa iných vytúžených zážitkov. Že nebola polárna žiara? Roj meteorov ani ten rafting? No, veď nebuďme
takí sebeckí, a nakoniec, niečo si treba nechať aj nabudúce...)
Príroda každopádne naplnila dušu, naliala skvelú energiu s nadšením a dopriala veľa dobrodružných zábleskov do
života, o ktorých sa nám ešte ani len neprisnilo...
Ach, po toľkých putovaniach dlhočiznými a pre nás neprebádanými zákutiami neskutočna, po všetkých tých prejdených
cenných kilometroch oblasťami obdivujúc sopky, rieky, jazerá, lúky, lesy... nie je možné vyjadriť ten nezabudnuteľný
pocit skrytý v hĺbke našej duše a v srdci, že sme spoznali krajinu, kde život mohol a môže prekvitať bez toho, aby
bol obmedzovaný prítomnosťou ľudí!!!
Kedykoľvek zavriem oči, môžem sa tam vrátiť...
Ale veď toto nie je koniec našej cesty! Nechali sme sa uniesť
tak ďaleko? A kde je začiatok? Samozrejme, tu na Zemi! Ale nie ešte na Kamčatke! Tam možno neskôr, pevne dúfame,
avšak teraz sme stále tu, vlastne ešte len sedíme... a píšeme si svoj fascinujúci sen svojej vybájenej cesty do
jednej z najtajomnejších častí zemegule... Na Kamčatku! Zašitú tak ďaleko-preďaleko, ale ku srdcu tak nesmierne
blízko... Pekné byť architektom vlastných snov a túžob, vytvárať si vlastný svet... Svedkom toho nášho bola
modrá obloha a letiace oblaky... Či neviete? Horšie ako smrť tela je smrť nádeje - smrť snov! Pred týmto nesmieme
nikdy kapitulovať! A tak snívame ďalej... A ak raz život dá a dovolí, tak náš sen sa stane aj skutočným...