Kde sa vzali - tu sa vzali, v útulnom príbytku nás privítali praví domorodí obyvatelia Kamčatky!!!

Tie šikmé oči nemali chybu! Rovnaké prižmúrené tmavé oči dokonale skryté na tvári však vôbec nepôsobili podozrievavo, práveže milo a ochotne. Sú tmavé? Či modré? Dlho som uvažovala, ako sa dá odhaliť ich farba. Boli také malinkaté, že by sme mali aj pocit, že majú zredukovanú zrakovú schopnosť. Prenikavé vrásky sa črtali na zastarnutej tvári všetkých domorodcov, ktorí sa na nás neprestávali usmievať. To vyzeráme až tak srandovne? Jáááj, to bude srdečný úsmev z radosti, že nás tu môžu privítať. Aká sláva! Najprv sme si teda niekoľko minút spoločne dookola vymieňali úsmevy :))) hehehe (ako z reklamy na zubnú pastu) a po vydýchnutí si nás usadili na pohodlnú sobiu kožu doprostriedku medzi seba. Bolo ich, hmmm, asi 3 staré tetušky a 2 starí Koriaci. Všetko pohostinní, usmievaví a osamelí domorodci bývajúci v skromnom domorodom "jurta" príbytku.

O chvíľu sa spustil svojský privítací rozhovor. Nutná znalosť jazyka ruky- nohy! :) Vcelku sme sa po lopate rozumeli, i keď sem-tam, aby sme neodhalili svoju nechápanlivosť, sme blbo pritakávali a súhlasili s každým slovom. Zdá sa, že sme ku nim vtrhli práve včas. Čoskoro sa pripravoval obed! A ako starostlivo! Stará babka sa točila okolo kotlíka, pravidelne sa usmievala, keď varila tú bublajúcu tekutinu plnú farieb, vôní a predstáv. Ani sme dlho nehladovali a už bolo...

"Navarené!" nadšene vzkypel Julo zvedavo pozerajúc do kotlíka. Hmmm, čoskoro sme sa už nevedeli dojesť delikátnej teplej večere - sobieho mäska a príznačnej rybacej polievky zvanej... ,,Uhka! Ukha!" ukazovala nám babka rovno do taniera, z ktorého sme mali tú česť najesť sa. ,,Hej, hej, Ukha, onimáju!" široko-usmievajúc sa sme im pritakávali a všetkými zmyslami vyzdvihovali unikátny pocit z navareného jedla.

Dve staré Koriačky sa podvečer niekam záhadne vyparili. To ešte nik ani len netušil, čo sa dnes večer bude diať... a že o večernú zábavu je dokonale postarané! O chvíľu do miestnosti tie Koriačky doslova vtancovali!!!! Óóóóó, oni sa nám rozhodli niečo predviesť!!! Svojský bubon, zvončeky, poskoky a hlasitý hrubý hlas... to všetko plus úsmev, i špeciálne pohyby patrili k ich tradičnému tancu, ktorý, ako sa zdá, mal niečo vyjadrovať či oslavovať. Možno chuť ich života. Kto vie? Ako sme sa dozvedeli, toto výlučne patrí k ich spôsobu života, v ktorom čas nehrá ani najmenšiu rolu.

Celý tanec vkusne doprevádzali lyrické tóny, hra na tamburínu a ich typické primitívne hudobné nástroje- Munikkan a Konuldukh. My, obaja, stále pomerne mimo, sme sa aspoň hmkaním aktívne zapájali do ich spevu a tým vyjadrovali svoj obdiv a nadšenie...