"Prásk!" v noci som sa drasticky strhla zo sna na nečakaný zvuk! Kde som? Eeee, naspäť v reále! Tma a chlad okolo, krátko po polnoci a ja som uvažovala, o čom sa mi to snívalo. "Prááásk!" zreteľne ku mne znova doľahlo. 'Čo to bolo?´ rozbúchalo sa mi srdce. Od strachu som sa bála čo i len pohnúť očami. "Prásk," a zase! Zadržala som dych. Ísť sa pozrieť do lesa? Kdeže! A čo som? Ako znehybnená som nastrašenými očami prebodávala hustý les, kde sa šírili tie praskoty a šuchoty. Tmavý, hustý les pôsobil strastiplne. Aha tieň! Zjavil sa a na chvíľu sa zavlnil. Zviera? Nejaký objekt! Po chvíľke sa to znova pohlo. A črtá sa postava... V húštine sa mihotal nejaký... Čo to je? No proste nejaká rároha. Tmavý hrb, tmavá silueta... Dokonalo splývala s prírodou. Praskot sa ozval nato, ako sa to pohlo. Jasné, už to chápem...

"Julooo," potichu som ho snažila v noci zobudiť. Ten sa vám prevrátil na druhý bok! ,Do kelu!´ v duchu som preklínala. ,,Maturitaaaaa..." Julo vydal zo sna. ,Čo to brble? To nebola ruština... nech ide niekam´. Vybodla som sa na neho a pozrela pred seba hľadajúc tmavý obrys postavy. Nastrašenými očami som sa hrabala v lese pred sebou hľadajúc tmavý obrys postavy. Nikde nič! Zmizol. Ako sa zjavil, tak sa vytratil, ale pri pomyslení, že by sa mohol prípadne prikradnúť a náhodou... A tak som teda celú noc prebdela, strážila okolie, vyčkávajúc do rána, čumiac na nočnú mesačnú oblohu...

"Skoré dobré ránko!" spokojne sa ráno natiahol Julo. "Že skoré! Ha ha," ironicky som prehodila. Krutá noc si vyžiadala svoje. Mala som 1000 a 1 chutí si s ním vtedy ten báječný pocit zo spánku spravodlivo vymeniť. Keď som sa v ten deň nejakým spôsobom aj donútila postaviť na nohy, aj po niekoľkých úsekoch cesty som však bola stále oťapená a zamyslená. Hmm, tá zatracená nočná mora...

V duchu som si po ceste jasne spomínala na nočný zážitok. Čo to bolo? Julo určite nie. Tak, čo za nočnú mátohu? A čo je to pred nami? Nebodaj... Čuduj sa svete, zrazu, úplne znenazdajky sa pred nami objavila!!!

Zostarnutá zašpinená tvár, tmavé oči, tmavé vlasy, svojská frizúra, ktorú dopĺňala ošúchaná šatka. Zababušený do zaplátaných hábov s prevesenou kapsou cez plece stál k nám zoči-voči domorodý obyvateľ Kamčatky!!!! Aháááá, tak o sme práve odhalili to nočné čudo! Domorodec na rannom love...

Nedalo mi. Chcela som sa tomu starkému nejako pozdraviť. No čo ma asi tak napadlo? To ,,Ahoj!" vyšlo zo mňa úplne spontánne. :) Zdvihla som obočie, zatvárila sa pochybne, ale nezabudla dodať úsmev. Julo našťastie rýchlo skočil do deja veci s pripraveným sebavedomým ,,Zdrastvuj! " čím vyčerpal skoro polovicu svojej slovnej zásoby z ruštiny. :) No, to som pre istotu rýchlo dodala aj ja, aby som situáciu ako tak zachránila.

Stará tvár s výraznými vráskami a žmúriacimi, šikmými očami nám opätovala dobrosrdečný úsmev a z úst vydala nejaké nezrozumiteľné halabala. Starkého dobroprajný a vierohodný pohľad, ktorým nám naznačoval, aby sme ho nasledovali, nás povzbudil, a tak, zatiaľ nevediac kam, sme zvedavo cupitali za jeho vcelku vrtkými krokmi...