Šero nám padalo na chrbát. Už toho veľa neprejdeme... Napriek tomu sme zotmievajúcu sa oblohu ignorovali a neprestajne húževnato pochodovali v ústrety novým oblastiam (veď, aby sme za tých 80 dní stihli čo najviac, nie?). Po chvíli už však nebolo vidieť ani na krok, tma ako v rohu a my bez postaveného stanu. "Ach, ja lenivec!" mrmlal si Julo. Tak, čo teraz? Nocujeme pod šírim nebom! Hviezdičky blik sem - blik tam, možno sa pošťastí aj nejaký ten meteor... Ešte ani nestihol ku nám doletieť, a už si nás omotal spánok jak parom...

Ráno sme sa prebúdzali na skvelý pocit, že sa nachádzame v... Yeah, rovno v divokej Kronotskej národnej rezervácii! Oblasť, ktorá predstavuje milión hektárov krásnej zeme spísaných na zozname UNESCO. Sídli tu svojská rodinka Kronotských: vulkán, obrovské jazero aj prudká rieka Kronotskaya! Spoločne panujú v tejto oblasti, ktorá je domovom najväčšieho množstva hnedých medveďov na Zemi.

Kráčajúc krajinou, ktorá je ináč 8 mesiacov v roku pokrytá snehom, sme sa teraz zabárali do mäkkej trávy. Aký luxus! "Julo, necháš tie čučky?!?" šokujúco som sa na neho vyletela! Zabudol, že v najbližšom čase sa ich v rámci ochrany pred medveďmi musíme vzdať? Tu predsa nemôžeš hladovať! Úplne stačilo, že sme sa dokonale nakŕmili bezplatnými výhľadmi na gejzíry a pariace okolie vytvorené vďaka nim...

Na kraji útulnej čistinky sme uplatnili počuškanie v tráve, zatiaľ čo sa okolo prehnalo zopár nomádov na koňoch ako aj nečakaný sob s obrovskými parohmi. (Veď počkaj zajac!) Hmm, no, zdá sa, že aj my sa už poberieme ďalej obdivovať! Potom napíšem viac...:)) Pa zatiaľ.