Na ďalší deň dosahujeme Uzon Volcano, jeden zo zázrakov Kamčatky lemovaný hrebeňmi, ktoré spolu vytvorili jedinečný elipsovitý tvar... Je tu síce bezľudnato, ale aj tak je vám je jasné, že tu to žije (aj keď Matoni už nie je)! Doslova vrie! V žriedlach bublá a prská takmer vriaca voda a všade sa to vyparuje a syčí...

Ohoho, vlastne, žeby celkom sami? Skrývajúc sa v dostatočnej vzdialenosti sme ticho pozorovali malého huňatého podareného medvedíka blízko jedného z pariacich sa gejzírikov. To sme už zistili, že ich obľúbeným miestom je práve Uzon. Prichádzajú sa sem ohriať a využiť príjemné minerálne pary, ktoré im ponúka Zem. Hehe, neškodný malý huncút. Nebolo sa čoho báť. Teraz, kebyže sa my vystrčíme, chudák, nevedel by čí je. Spokojne si tam vychutnával leháro, a tak sme si v tichosti lebedili spolu s ním s pokojným úsmevom na tvári až do neskorého poludnia...

Na druhý deň sme samozrejme nemohli vynechať jednu dôležitú časť našej púte! Hovorí sa, že kto nenavštívil Údolie gejzírov, nebol na Kamčatke! Takže, to nám nehrozí... :D

Na Kamčatke sa nachádza jediné miesto v Rusku, kde sú gejzíry a vlastne jediné eurázijské Údolie gejzírov. Viac než 150 termálnych prameňov je roztrúsených cez polostrov, pričom najviac ich je sústredených práve v oblasti, ktorou prechádzame - v prekrásnom okolí sopky Uzon. Časťou Zeme stvorenej z ohňa a ľadu! Zvyšky bývalej obrovskej sopky vytvárajú kotol, z ktorého sa miestami ešte dymí a funí... No, čo, aj Zem potrebuje dýchať! Menšie či väčšie fontány s jazerami a bahennými žriedlami ako stvorené na obdiv pôsobia, ako keby sme chodili po Zemi pri jej počiatku... Celá okolitá príroda prekypuje multi-farbami a Zem tu pulzuje v početných bazénikoch rôznych teplôt, hĺbok a zvukov, ktorých dununie sa ozýva odniekadiaľ zo vzdialených útrob vnútra našej Zeme...

´Wow´, očarená som zastala a zdvihla hlavu hore k miestu, odkiaľ sa nadol liali prúdy vody. Skutočný kryštáľový vodopád! Ideme sa okúpať? Ešte sme vtedy vážne uvažovali... Ale to nás už predbehlo pár nezbedných kvapiek, ktoré nás v momente ospršili, keď zavial svieži vietor. "Uhhh", striaslo Jula: " Zdá sa, že taký otužilý zas až nie som..."

Pokračovali sme teda ďalej údoliami, niekedy cez snehom zaprášené vyvýšeniny a popri riekach vyznačených stovkami pruhov pary, ktoré im dávali, tak trochu, strašidelný výraz. Tieto výpary, niekedy usporiadané takmer do pravidelného radu vedľa seba, posadané jeden vedľa druhého, akoby spievali tú istú skladbu - Ódu na Kamčatku!

Skutočne sa nám do podvedomia vkrádal pocit pocit, akoby sme boli na počiatku prvohôr, keď rastliny a zvieratá ešte neovládli kontinent. Počas dlhého vývoja života na Zemi bolo obdobie, keď to na pevnine vyzeralo presne tak ako teraz tu!