Pozriem do výšky na strašidelný vrch. Naozaj vyzeral hrozivo. Zdola tmavší a skalnatý, ale my sme samozrejme nedbali na jeho mračiaci sa pohľad a s entuziazmom sa pustili do neho. Zdanie často klame. Predpokladaný nepohodlný výstup po veľkých balvanoch a príkrom svahu vyústil do nečakanej turistickej trasy s postupne stupňovitým svahom. Fajn, to nám vyhovuje.

Je veľmi skoré ráno a my sa nachádzame takmer na samom začiatku svojho výstupu smerom na jeden z 28. aktívnych vulkánov Kamčatky. Sopka Avachinsky! Jedna z najatraktívnejších a hlavne najaktívnejších! Nebolo to dávno, čo sopka zaimprovizovala svojou parádnou erupciou 11. novembra minulého roku. Sopka stále statočne drží vládu nad hlavným mestom Kamčatky a vo výške 2741 metrov tam vytvára prísnu panorámu.

Dnes nebol taký usmiato-slnečný deň. Prečo asi? Slnko bolo zastreté podivným tajuplným mrakom ako predzvesť plávajúcej výstrahy ukrytej vo vzduchu. My sme však čoskoro splynuli s prostredím, na niečo podobné ani nepomysleli a spoločne začali vychutnávať výstup. Z času načas sme sa pozastavili, povzdychli nad okolitou panorámou, dopriali si pohľad do namakanej prírody a znova pokračovali po skalnato-zasneženom teréne.

Po 5-hodinovom výstupe sme sa konečne s vyplazeným jazykom došplhali do vytúženého cieľa. Jéééééj, naskytol sa nám čestne zaslúžený pohľad na vulkanický kráter, ktorého nezvyčajný tvar si za vzor zvolil konskú podkovu. Vydýchli sme potešením a ulahodili očiam rozhliadajúc sa ocenení pitoreskným pohľadom na typickú krajinu Kamčatky: snehom pokryté horské vrcholy trblietajúce sa na slnku a belasou šumivou krásou nekonečného oceánu.

"Ideme na okružnú jazdu kráterom! A potom si pri ňom dáme obed, čo povieš?" rozhodla som. ,,Jasan, ako ináč?" tlmočil Julo prázdnotu brucha.

Po energickom výstupe a exkurzii by si to už žiadalo aj posilnenie, nie? Sotva sme našli miesto na sedenie, keď sa zrazu zachvel vzduch! "To asi nebolo škvŕkanie v bruhu, však?" A nato zahrmenie! 'Do kelu!´ napadlo nás. S nádejou som pohľad namierila na oblohu a snažila ju zhypnotizovať. Abraka-dabra... Zbadala som, ako oblohu zahaľujú mračná súvislej oblačnosti a krajina sa rýchlo ponára do tmy. Please, len nech neprší!!! Už sa mi v mysli vynárali všakovaké nepríjemné spomienky na búrky v našich horách a vedela som, že tu to ani v najhoršom sne nechcem zažiť. "Prosím, len pár minút si objednávam na obdiv tohto krátera a zmizneme!" prosila som nahlas.

"POHODÁÁÁ!!! V kľude sa najedz!" ležérne prehodil Julo. 'Hmm, to robí asi ten hlad,´ kývnutím ruky som zahnala myšlienku. Podvedome som si však bola neistá a najradšej by som sa pobrala naspäť, ale Julo: "...že keď sme už tu..." Nepokoj sa mi však tisol na srdce a vlastne ani mne, ani Julovi nedal zahryznúť do kúska chleba. Bohužiaľ, bolo zjavné, že vzduch znova oťažel a z ničoho nič sa strhol nečakane silný vietor. Čo je to za divadlo? Celé to predstavenie nám bolo strašne podivné...

"Teba po ceste nejakosi chytilo slnko, " poznamenal Julo. "Čo šalieš?" splašila som sa. ,Tak, to mi ešte chýbalo, aby môjmu kamošovi preskočilo práve tu! Veď po ceste sa slnko ani neukázalo!! Čo to trepe?´ Hneď mi našťastie svitlo, že na jeho tvári sa hompáľal potmehúdsky úsmev.... S rehotom som pozrela na svoju pokožku, no ten úsmev mi aj čoskoro skamenel, keď som si uvedomila, že je skutočne tmavšia ako zvyčajne. Neveriaco som na ňu zízala... Čo to má byť??? Ale veď...Bože! Veď to padá sopečný prach!!!!! Kdeže dážď!!! To by bol ešte ten lepší prípad... A už je to tu! Strhla sa divoká smršť! Rozvírila množstvo sopečného popola a niesla ho oblasťou ako rozzúrený mrak. Tak, teraz sme si konečne uvedomili nebezpečenstvo situácie!!! Vzápätí som sa razantne postavila, ako keby som si to chcela s niekým rozdať, ale v skutočnosti to mal byť povel čelom vzad. Do tváre nám začali šľahať zbláznené kamienky a prach, ktorým sa nedalo vyhnúť. "Zakry si tvár!" kričal Julo. Mala som poruke šatku, tak som si ju okamžite previazala cez nos a ústa. V najkratšom časovom intervale sme nasadili šprintérske tempo a vyštartovali rovno hore a dole kotrmelcujúc, potkýnajúc a šmýkajúc sa po zadku. Ešte dlho nám trvalo, kým sme pochopili, že sme živí a okrem toho, že vyzeráme ako bezdomovci, sme stále ľudia na tomto svete a nič sa nám nestalo. Doteraz neviem, ako to, že sopka sa milosrdne zľutovala a dala nám možnosť zachrány, ale sme jej za to nesmierne vďační. Inač, to mal byť akože svojský pozdrav na rozlúčku? No, neviem, prípad sa ďalej nevyšetrovoval. :)