Prechádzajúc trávnatým kobercom, dlhými plochami ani celá večnosť, ale prekrásnymi, na výrazné farby bohatými, nesúc sa ako pyšní králi popri majestátnom lese, ovoniavame všakovaké pachy (to už ako primitívni ľudia, nie?), kochajúc sa unikátnym výhľadom na okolie, dýchajúc ten božský čistý vzduch, sa tešííííííme z každého milimetra. Blahodarné ticho izolácie nám doslova "hučí" v ušiach. No, proste nie je chvíľky, aby nám úsmev prestal ihrať či už na v duši, či na perách alebo či... No, zrazu zamrzol!! Akoby som začula vnútorný rozkaz: Zastaviť stáť! S vyvalenými očami až 700 metrov pred seba, zamrznutým, priblblým ksichtom od šoku, jednou nohou vo vzduchu a jednou v hrobe, sa odvažujem pootvoriť "truhlu skutočnosti" a pozrieť realite do očí! V tom momente nám skutočne obom stislo srdce. Nebola som schopná sa ani pohnúť. Na znehybnenom tele známky života predstavovali len do prava a ľava sa pohybujúce oči.

"Čo to do kelu bolo???" vyplašene vybuchnem. "Tam, tam...," Julovi, inak vždy sa poctivo usmievajúcemu sa, tiež nebolo všetko jedno. Notorické pohyby sa vystupňovali na maximum, keď sa snažil to ono pred sebou bojazlivo naznačiť.... Do hája! Taký hrôzostrašný pohľad, ktorý mi, neviem, akým dôvodom, ochotne Julo venoval, mi nahnal nie zimomriavky ale totálnu strastiplnú zimnicu. Tak ako závažná otázka: Čo teraz? visela vo vzduchu, tak sme ju tam aj rýchlo nechali (spolu s ruksakmi), lebo sme už dávno niesli nohy na pleciach a hibááááááááj do najbližšieho náručia. Náručia prírody pochopiteľne! Teraz nešlo o vyhľadávanie romantiky či kútika súkromia, teraz išlo o ŽIVOT!!!!!! Utekáme pred medveďom!!!!!!

"Uf, makaj, neobzeraj sa, uf, bež, tam je nejaký strom..." Teda, to boli iné fofry. Kotrmácajúc sa sme v behu zakopávali o vlastné nohy. Uvedomovala som si, že takýmto nešikovným spôsobom musíme byť perfektne nenápadní. Ha, aké nemehlá! V zbesnenom chvate inak pokojnej prírody, teraz s bubnujúcim vedomím, utrhnutí od reálneho myslenia, stááááále bežíme ozlomkrky ani nevediac, o čo nám ide. Bolo to ako hop alebo trop! Naše heslo. Zožerie ťa medveď alebo nájdeš strom a zachrániš sa.

Ani netuším, ako sme sa už objavili na tom strome, ale zdalo sa nám to každopádne bezpečnejšie. Tam sme si ešte takmer kompletne udychčaní začali dávať situáciu dokopy. Zliezť nadol? Ani nápad! Po dlhej čase už vážne hrozilo, že tam vysedíme zadky a k tomu aj prebivakujeme. Samozrejme, medveď by tu už dáááávno bol, ale...

"Teraz si otvoril náš batoh a vyjedá ho!" skuvíňala som. "Nech si vezme, čo chce, len nech tú slivovicu, preboha, nechá na mieste!" smiali sme sa už po ceste naspäť. Už som naozaj nevedela, ako sa usadiť na tom konári pohodlnejšie, a tak po dramatickom vyznamenaní sa, sme zázračným spôsobom zmenili názor, že aby sme aspoň tie batohy išli pozrieť. Cestu, čo sme si poctivo odbehli, sme si samozrejme odšlapali aj nazad, no našťastie nie už takým dynamickým hurá-tempom.

Aaaaaaah, moje modlenie o ruksaky zabralo! Celí vynáčení sme sa s nimi objímali...(Týmto spôsobom ďakujeme firme TrekSport, ktorej batohy vydržia aj útok medveďa.:) Žeby nám už ku šťastiu nič nechýbalo? Nie! Napriek tomu nám niekto doprial aj druhé stretnutie s medveďom...