Cestou nadol zo Ksudachu sme boli presvedčení, že máme ,,svoj deň." Totiž, mali sme šťastie na všetky tie najvhodnejšie cesty. Kam sme prišli, tam sme uviazli! Najprv v hlbokom lese z Blair Witch, potom vo vysokej tráve, ktorá ľudskú nohu ešte necítila. No, aspoň sme prví!

Najskôr sme zliezali z vrcholu v skvelej nálade, že veď my si nejak poradíme! Rozprávajúc historky sme sa tááák zakecali, že sme si ani neuvedomili, že doteraz ako tak schodný chodník cez ihličnany sa stále zhusťuje a zhusťuje a -do kelu- sme si uvedomili, keď sme došli na miesto, kde sa nebolo kde pohnúť! No bomba! Koska pomaly vyššia ako Julo, ale mnohonásobne silnejšia ako my obaja dokopy. Zápas s konármi, facky do tváre a potkýnania pri každom kroku... Čudujem sa, že sa to zmestilo do rámca našej trpezlivosti. Našťastie sme boli na 100% presvedčení, že keď sa prederieme stále rovno nadol, zbavíme sa tej milej prítulnej kosky, ktorá trpela nevyliečiteľným zlozvykom prisvojovať si nás do náručia. Tomu sa vraví splynutie s prírodou! "Julo, viem, že to prostredie je príťažlivé, ale sleduj aj ten kompas, dobre? Veď už ani poriadne nevieme, kde sme!!!" "Akože by, ja to viem celkom presne! Podla mapy a kompasu sme na tom kopci tam oproti!" pohotovo odpovedal Julo.

"No, konečne!" plesali sme, keď sme sa vymanili z náručia kosky a vstúpili do majestátneho lesa. Ochotne sme sa podvolili kúzlu vnútrozemského ducha mysterióznych lesov. Veru, tie dlhánske stromy mali svoje osobitné čaro, ktoré vynikalo hlavne pri prechode slnečných lúčov cez konáre. A k tomu to vŕzgajúce pozadie... Snáď to poznáte. Romantické zákutia, pokoj od vetra, pod nohami perzský koberček z napadaného ihličia (žiadne odpadky!) a to blaženééé ticho, hmmm...

Čo sa týka nás, tak aj s kompasom, buzolou a GPS sme poblúdili akurát dosť. Pútače tu teda nehľadajte! Známky vychodených chodníčkov? Ani nápad! Poradím vám: Ráno múdrejšie večera! Aj my sme sa tak v podvečer obaja zhodli, v ten deň to spokojne zabalili a prenocovali pod ochranou lesného kráľa...